Ťažké dni, časť 1
Zasa som mal ten sen. Sen všetkých nás z milióna, ktorí prežili nukleárny dážď. Sen o svojej minulosti, blaženej minulosti. Nikto nevie kto vypustil atómové zbrane prvý. Či to boli Rusi, alebo Američania? Niečo sa šepkalo, že to začal Irán. Teraz je to už úplne jedno. Neexistujú žiadne národy, žiadni Američania, Rusi, Mexičania, Afričania, Číňania, Japonci,... . Existuje už len ľudstvo. Veľmi pomaly rozrastajúce sa ľudstvo. Atómová katastrofa, tiež známa aj ako armageddon vypukla v roku 2024. Nevie sa presne v ktorý deň, nevie sa v ktorý mesiac. Vie sa len rok. Teraz sa píše rok 2032. Chodiť po vonku sa dá len v niektorých zónach na niektorých kontinentoch. Teda ak sa dá hovoriť o kontinentoch tak ako sme ich poznali v minulosti. Väčšina vôd sa vyparila, neexistujú už moria, oceány už nie sú to, čo bývali, a modrú či azúrovú farbu v nich už márne budete hľadať. V ten deň žilo na Zemi niečo cez 14 miliárd ľudí. Nedá sa povedať či žilo, alebo len prežívalo. Všade panovala panika, niektoré krajiny stratili svoje vlády, panovalo bezvládie. Každý si robil čo chcel. Afrika bola najväčším čiernym veľkoobchodom s ľuďmi, zbraňami a drogami. Žiadna z veľmocí sa neodvážila zasiahnuť proti tomuto africkému kontinentu, pretože nemali takú armádu, s ktorou by to zvládli. A možno bol armageddon pokusom o vyhladenie tohto neduhu na Zemi. Volajú ma Jody, som jedným z posledných ľudí na zemi, ktorí sú odolní voči rádioaktivite a môžu chodiť po Zemi bez ochranného obleku. Konkrétne je nás niečo cez desaťtisíc. Toto je môj príbeh o tom, ako som prežil vo svete. Vo svete, ktorého sa každý obával. Vo svete, ktorý nevedelo popísať ani množstvo autorov filmov a kníh. Vo svete, kde neexistujú žiadne pravidlá, dokonca ani tie fyzikálne...
Ťažké dni, časť 2
Poznáte ten pocit, ráno sa zobudíte, len tak pozeráte do blba a premýšľate, ako to že už vás netrápia veci, ktoré vás trápili pred spaním. Lenže to je len taký chvíľkový pocit, mozog ešte nenabehol na pracovnú hladinu, nepripojili sa pamäťové miesta, v ktorých sú tieto myšlienky a spomienky uložené. Zobudil som sa okolo piatej nadránom. Dogy ešte spal, hrudník sa mu kľudne dvíhal, ako plynule dýchal. Závidel som mu, že sa ešte nezobudil a mohol tak ešte naberať energiu. Dogyho som našiel na jednom starom šrotovisku, bol chytený do pasce, ktorú tu predpokladám nastražil nejaký hladný človek. Skuvíňal až ho bolo počuť na pol míle ďaleko. Spočiatku som ho chcel nechať tak, nevystavovať sa nebezpečenstvu, ale zľutoval som sa a išiel ho vyslobodiť z utrpenia. Nakoniec som dobre urobil, veď spoločník sa mi v tejto nehostinnej krajine predsa zíde. Teraz tu ležal a spal pokojným spánkom šteňaťa.
Prespali sme v jednej opustenej pivnici neďaleko jedného domčeka na farme. Bolo tu pár plechoviek so zaváranými broskyňami. Dve sme zjedli na večeru, Dogymu veľmi takýto druh jedla nesedí, veď je to vlk, ale našťastie pochopil, že ak chce prežiť, tak mu to zatiaľ musí stačiť. Vždy ho chlácholím, že raz nájdeme aj nejaké to mäso. Pobral som sedem týchto plechoviek a odložil ich do vaku. Nevzal som ich všetky, aby ma tá záťaž nebrzdila. Vonku už začalo divné počasie a zháňať prístrešok bolo čoraz náročnejšie. Skoršie sa zotmievalo a ostať v noci nekrytý bolo životu nebezpečné. Otvoril som dvere pivnice, vonku ma zahalila mliečna hmla, bolo sotva vidno na desať krokov. Vykročil som do chladného rána. V noci trochu nasnežilo, a tam kde sa sneh ešte neroztopil mi pod nohami vŕzgal sneh. Urobil som menšiu obhliadku miesta. Po okolí som nenašiel žiadne stopy a tak som sa pokojne vrátil do pivnice. Dogy sa už prebral, čakal ma a pozeral na mňa svojimi hladnými modrými očami. Otvoril som ďalšie dve konzervy so sladkými broskyňami a nabral mu do misky. Svoju konzervu som vyjedal len rukami, o príbore som si mohol nechať len zdať. Vlk svoju porciu pažravo prehltol, pozrel na mňa či náhodou ešte niečo nemám. Potľapkal som ho po šiji a ospravedlňujúco som pokrčil plecami. "Neboj bude to dobré, dnes sa pokúsime uloviť nejaké mäsko", povedal som mu. Dogy sklopil uši a tíško zakňučal. Poobzeral som sa po pivnici, či nenájdem niečo užitočné predtým ako to tu opustíme. Našiel som len nejaké náradie, staré noviny, prázdne plechovky. Po zemi boli rozbité fľaše vína. Našťastie jedna fľaška ostala celá a tak som sa potešil aspoň tomuto prísunu antioxidantov v podobe červeného vínka. Na fľaške bol napísaný rok 2010. Bol to dobrý ročník...
Ťažké dni, časť 3
Pobalil som všetky veci do batohu, navrch som opatrne uložil vínko, ktoré som našiel a pobral som sa von. Hmla sa už trocha dvihla takže aj viditeľnosť bola lepšia. Dogy sa išiel vyvenčiť a popreťahovať si kosti. Ja som ho nasledoval a vychutnával si jemný vánok na svojej zarastenej tvári. Zahľadel som sa na slnko, ktoré bolo vidno len ako biely plný kruh, vôbec neoslepovalo. Ako by aj mohlo, keď medzi mnou a ním boli husté rádioaktívne mračná, ktoré už od nepamäti pokrývali väčšinu kontinentu. Vybral som sa po vlhkej tráve a zamieril do úkrytu lesa. V lese bolo hlboké prítmie. Na pokožke bol cítiť studený vietor aj napriek kvalitnej, trochu otrhanej vetrovke, ktorú som si požičal od vandráka. Bohužiaľ, jemu už bola nanič. Keď som ho našiel, ležal s prestrelenou hlavou na burinou zarastenom poli. Vedľa neho bol .45ka Glock. No, keď sa mám priznať, nepožičal som si len ten kabát... V lese som si musel dávať veľký pozor na šmykľavé slizké listy, ktoré prikrývali skaly. Dogy sa niekde zatúlal a v diaľke som začul jeho zúrivý štekot. Teraz som už cítil že ten pocit na pokožke nebol len zo studeného vetra. Cítil som prítomnosť iných ľudí, aspoň mi to tak nahováral môj inštinkt.
Dogyho som našiel štekať pri neďalekej nore. Rozbehol som sa k nemu a už mi chýbalo iba pár krokov, keď v tom sa mi podlomili nohy a prepadol som sa do nebezpečne vyzerajúcej jamy hlbokej dobrých pár metrov. Spadol som na chrbát, priamo na batoh. Pocítil som ako začalo niečo tiecť, niečo červené. Škoda, naozaj to bol dobrý ročník. Niečo mi hovorilo, že táto jama nie je prírodná. Akoby naraz uťalo a štekanie Dogyho utíchlo. Pozrel som hore, kde stálo päť osôb v čudesných odevoch akoby boli vyrobené z nejakých plastových trubíc, na hlavách mali plynové masky s nasadenými filtrami. Teraz už len ostávalo odhaliť, či zmýšľanie týchto dobrákov je podobné tomu môjmu. Zisťovanie tejto skutočnosti na seba nenechalo dlho čakať. Zozadu ma ovalilo niečo do hlavy a ja som už len zisťoval hĺbku černoty mojej mysle...
Ťažké dni, časť 4
Prebudil som sa v úplne tmavej miestnosti. Na temene hlavy som cítil vlhkú škvrnu, ktorá určite nebola od vína. Sadol som si a začal uvažovať o tom, kde to môžem byť, čo sa stalo s Dogym a čo ma tu môže čakať. Príšerne ma bolela hlava a bola mi zima. Požičali si moju požičanú teplú bundu. Nemal som poňatia o čase, ani priestore. Po dlhom čase, ktorý mi pripadal ako veky, sa so škripotom otvorili ťažké kovové dvere a dnu vniklo roztrasené svetlo sviečky z lampáša, ktorý držal mohutný chlap. Bez slova ku mne vykročil, pozrel mi ranu a chytil ma za ruku, aby mi pomohol vstať. Držiac ma stále za ruku sme sa pohli, a on ma viedol po tmavých betónových chodbách. Pripomínalo mi to nejaký bunker v podzemí. Asi po sto metroch sa za ďalšími dverami rozprestierala krajina, podzemná krajina z blata, kovových trámov a betónových stĺpov, plná ľudí a zvierat. Puch tu bol na nevydržanie, napínalo ma statočne, ale po pár minútach som si zvykol. Miešali sa tu pachy ľudí, zvierat a plesne z vlhkosti. Zhora presvitali lúče svetla z nejakého umelého osvetlenia.
Prechádzali sme popri primitívnych príbytkoch dosť špinavých ľudí (vodu asi nevideli veľmi dlhý čas), videl som tam rôzne vekové kategórie od mladých po starších ľudí, jedine starcov a starenky som nikde nevidel. Po chvíľke sme došli k ďalším masívnym dverám, za ktorými sa nachádzala menšia kancelária, steny boli oblepené mapami. Niečo mi tie mapy pripomínali, no nevenoval som tomu nejakú extra pozornosť. Za stolom stál mladík, mohol mať tak okolo tridsať. "Vitaj Jody, odpusť to zaobchádzanie, ale nemohli sme inak...", ozval sa chlapík, ktorý, ako to vyzeralo, to tu celé viedol. "Nestretávame často ľudí s tvojimi schopnosťami, odvážiť sa chodiť po povrchu len tak bez ochranného odevu... Čo si zač? Ale odpusť, zabudol som sa predstaviť. Volám sa Erik, títo ľudia naokolo mi dôverujú. Nerád sa označujem za ich vodcu, ale počúvajú moje rady, takže sa snažím ich nesklamať." Ukázal na stoličku oproti svojmu stolu a ja som si sadol. "Máme pre teba jednu úlohu, samozrejme nechceme aby si ju robil zadarmo.", Erik si potiahol z tmavej cigarety, ktorá mu horela už pri mojom vstupe. Ja som ho len ticho počúval a prikývol som. "Fajn, tak sme dohodnutí, ale pozor, nie je to nič jednoduché. Potrebujeme od teba aby si nám priniesol zariadenie na recykláciu vody. Náš prieskum ukázal, že sa nachádza tu", ukázal na jednu z máp na stene, kde bolo červeným nepravidelným kruhom označené miesto. „ Je to veľmi nebezpečná oblasť, pre nás nepreniknuteľná, ani s tým najlepším ochranným oblekom“. Zahľadel som sa na mapu a spoznal som to miesto. Bolo odtiaľto vzdialené dobrých 80 kilometrov, bolo to miesto najkrajších spomienok. Teraz tam bola len nehostinná krajina plná nebezpečných hôrd a zmutovaných zvierat. Erik mi ešte povedal všetky podrobnosti k tejto výprave a poslal ma s tým istým mohutným chlapom, čo ma sem priviedol, do skladu aby som sa mohol vystrojiť. A Dogy ? Dogyho som našiel priviazaného blízko pri sklade, keď sme sa obaja uvideli, div nevyskočil z kože. Prišiel som k nemu a on ma začal oblizovať, celý šťastný, že vidí svojho pána. Ale niečo tu nehralo, bol to Dogy, ale bol nejaký iný. Spýtavo som sa pozrel na chlapíka, ktorý mi robil doprovod, on len pokrčil plecami a povedal: "Po tom ako sme ťa uniesli, si k nám našiel cestu sám, a bol už takýto." Ešte raz som pozrel do Dogyho očí a uvidel som tam jemne matnú červenú žiaru...
Ťažké dni, časť 5
Dogy sa ukľudnil a tajomná žiara v jeho očiach zmizla, ale zmena v jeho správaní bola badateľná. Začínal som pochybovať o jeho lojalite ku mne, ale momentálne som tomu nevenoval veľkú pozornosť. Dvihol som sa od Dogyho a začal som sa obzerať po menšom skladíku, kde ma priviezli, aby som si povyberal výstroj a výzbroj na moju dlhú púť. V držiakoch na zbrane boli poukladané ruské AK-48 a americké M17. Taktiež tam bolo do nich aj veľa zásobníkov. Na stene oproti boli na vešiakoch zavesené ochranné obleky proti radiácii - špeciálne upravené, a zopár plynových masiek, aké som videl na tých, ktorí ma "zajali". Ja som si vybral z regálu jednu AK-48 s piatimi zásobníkmi (náboje s priebojnými hlavičkami). Všetky zásobníky som poukladal do svojho batohu a ešte jeden som si zobral a pripevnil ho za opasok. Bola tam aj jedna kevlarová nepriestrelná vesta, ktorú som si hneď navliekol a zakryl ju svojou zafúľanou flanelkou. Našťastie mi vrátili môj požičaný kabát, ktorý som tiež zabalil do svojho batohu. Granát som si zobral len jeden. V rohu som ešte zazrel pohodené lano, ktoré som si tiež zabalil, a vybral som sa späť za Erikom. Dogy ma poslušne nasledoval, ale trochu zlovestne kňučal. Myslel som, že keď ma Erik zbadá s vecami, ktoré som si pobral, tak bude zúriť, ale on sa ma s kľudom Leninovho ducha opýtal : „To si si zobral iba toľko? Poď, ešte Ti musíme pribaliť nejaký proviant." Obišiel svoj stôl, ešte sa zháčil a podišiel k mape, na ktorú minule ukazoval, strhol ju a podal mi ju. Ja som ju bez slova zložil a založil si ju do vnútorného vrecka. Prešli sme do kuchyne podzemného zariadenia, teda ak sa to dalo nazvať kuchyňou, a on ma zaviedol do neďalekej špajze. Podal mi väčší balík a povedal : „to máš na cestu. Sušené mäso, radšej ti nepoviem z čoho je, a potom tam máš aj pár konzerv s tuniakom. Bohužiaľ, vodu si budeš musieť zadovážiť sám. Ale po tom, ako nám donesieš to zariadenie, tak jej budeme mať habadej". Poďakoval som mu a poprosil ho, nech ma už vyvedie vonku. Nerád som ostával v stiesnených priestoroch. „Rozumiem, ani nevieš aké máš šťastie s tvojím darom. Môcť si tak chodiť kam len chceš. Ale nezávidím, prajem Ti to. Tak poď kamarát, odvediem ťa k východu". Vyšli sme z kuchyne a po úzkej uličke popri pár stanoch ma zaviedol do temnej spleti chodieb, kde boli na zemi červenou farbou (alebo krvou?) nakreslené šípky.
Po troch minútach sme sa za svetla sviečky dostali k uzáveru vo výške pása, ktorý vyzeral akoby bol z ponorky. Erik pootočil kľučkou a väko sa otvorilo. Dnu zavanul jemný vánok. Dvihol som Dogyho a pomohol mu. Potom som prestrčil aj svoj vak a pušku. Podal som Erikovi ruku, stisk mal pevný a rozhodný. Nečudo, že mu verili, bol to rodený vodca. Pretiahol som sa cez neveľký otvor a vykročili sme slabo osvetleným tunelom, von za svetlom.
Ťažké dni, časť 6
Ako som vyšiel z tunela, objavila sa predo mnou scenéria zničeného mesta, rieka bola tmavá, akoby niečo skrývala. Niečo tajomné, čo sa nemalo dostať na svetlo sveta. S Dogym sme prešli okolo mosta, na ktorom stála zhrdzavená lokomotíva. Napriek pustatine, kde v okolí pár kilometrov nebolo ani živej duše, som na sebe cítil uprené pohľady.
Mesto, v ktorom sme boli, som nepoznal. Tabuľka označujúca jeho koniec bola už dávno zhrdzavená a nečitateľná. Dogy sa zdržiaval častejšie pri mne. Jeho občasné kňučanie a vrčanie ma trochu znervózňovalo, ale pomaly som si na to zvykal. Za tabuľkou bola len pustatina, viditeľnosť bola len na jeden kilometer. Cestou na miesto určenia sa toho veľa neudialo, až na jednu milú udalosť, ktorá mi vyčarovala úsmev na mojej vetrom ošľahanej tvári. V jednom úseku som po toľkých rokoch zbadal lúč slnka. Srdce sa mi rozbúšilo ako keby som videl svoju milú po týždňovke v uránovej bani. Chcel som sa k nemu rozbehnúť ale uvedomil som si, že vybočiť z cesty by nebol dobrý nápad. Takisto som nevedel odhadnúť v akej vzdialenosti je tento nádherný úkaz. Nechal som teda lúč lúčom a pobral som sa ďalej. Pred vstupom do zóny, kde sa nachádzalo zariadenie na čistenie, sa objavil na kopci kostol. Bol v dezolátnom stave a ani vežu už nemal. Niečo mi hovorilo, že tam musím ísť. Keď som podišiel bližšie, všimol som si, že napriek prvotnému dojmu schátraného kostola, predsa sa oňho niekto stará. Opatrne som podišiel a pootvoril vŕzgajúce drevené kovom obité vráta. Privítalo ma prítmie a vpredu pri oltári som uvidel zhrbenú postavu v kapucni. Pomaly som k nej podišiel a chytil ju za rameno. Pod látkou som ucítil len kosti a odrazu kostolné ticho prehlušili padajúce kosti nebohého. Zrazu som pri hlave cítil niečo kovové a aj zvuk nabíjania náboja do komory zbrane mi nebol cudzí. Teraz som preklínal sám seba, že som nechal Dogyho vonku. Vzápätí sa ozval hrubý hlas: „Veľmi, ale veľmi pomaly, sa otoč priateľu." Pri slovíčku "priateľu" neznámy hlas trochu zachrapčal. Pomaly som sa otáčal a do zorného uhla sa mi pomaly dostávala ďalšia postava v kapucni, tentoraz aj s prilepeným mäsom na svojich kostiach. Bol to dosť starý muž, vlasy mal až biele. Tipoval som mu nejakých 80 rokov, ale ruku mal pevnú. Ani na sekundu som neváhal, že keby ma chcel zabiť, tak to urobí bez mihnutia oka. „Nevyzeráš ako tí ostatní z pustatiny, povedz mi kam kráčaš a čo je tvoj cieľ. A hlavne prečo si zavítal do tohto Božieho prístrešku?". Prezeral si ma svojím ostrým prísnym pohľadom. Povedal som mu, že len tadiaľ prechádzam. O tajomnom zariadení na vodu som mu radšej nič nepovedal. Nechcel som riskovať. „No, ako si Ťa tak prezerám, myslím, že ti môžem dôverovať. Ale ver mi, pri najmenšom náznaku nejakého podrazu Ťa zmetiem z tohto Bohom opusteného sveta." Ukázal rukou na neďaleké dvere do sakristie. Po vstupe ma osvetlilo teplé svetlo sviečok, ktoré blikotali v nejednotnom upokojujúcom rytme. Sadli sme si a on mi strčil do rúk hliníkový hrnček s alkoholom. „Daj si, moja domáca vlastnoručne vyrobená. Nielenže dobre maže, ale aj zabíja bunky", uchechtol sa starec a nalial si ďalší pohárik. Potom, ako otočil aj druhý pohárik hore dnom, sa ma skleneným pohľadom opýtal: „Veríš v nebo ? Alebo v peklo ?" Začudoval som sa nad touto otázkou, ale odpovedal som: "verím len v to, čo sa deje teraz, ale myslím že musí byť nejako rozlíšené dobro od zla, niekto tomu hovorí karma, niekto Boh..." Starec si nalial ďalší pohár, mne tiež trochu ulial, a začal rozprávať: „Poviem Ti jeden rozdiel, dosť zásadný, medzi nebom a peklom. Jeden človek mal možnosť vidieť ako to vyzerá v pekle aj v nebi. Najprv ho doniesli do pekla. Tam boli všetci okolo stola, namiesto rúk mali lyžičky, ale tie boli také dlhé, že si nevedeli trafiť do úst. Všetci boli hladní, bolo to peklo. Potom sa ten človek dostal do neba a tam takisto, všetci sedeli pri stole plnom jedla. A tiež mali namiesto rúk lyžičky. Ale namiesto tých z pekla boli šťastní, sýti. Vieš prečo?" Spýtavo sa na mňa pozrel. Ja som len pokrútil hlavou. „Pretože sa kŕmili navzájom, chápeš. Chápeš o čom to všetko je ?" zachechtal sa starec a rozkašlal sa. Už bolo vidno, že je trochu pripitý. Ja som sa len zahľadel do zeme a pochopil som prečo to robím. Prečo idem hľadať nejaké, vodu filtrujúce, zariadenie pre niekoho úplne cudzieho. Starec sa pobral k zadnej stene kde bolo prítmie, zaľahol a za chvíľu začal chrápať. Ja som sa nečujne vytratil a stále zamyslený som sa predrel cez ťažké dvere. Privítala ma čierna noc, až by sa dala krájať, a ťažké kvapky dopadávali na rozbahnenú zem. Z toho alkoholu sa mi trošku motala hlava, ale stále som vnímal, a niečo mi tu nesedelo. Zrazu som si všimol, že sa Dogy niekde stratil.
Ťažké dni, časť 7
Keď sa Dogyho pán stratil za mohutnými dverami polozrúcaného kostola, zaškrabkal na dvere a ticho zakňučal. Čakal, že mu hneď príde zvnútra niekto otvoriť a dovolí mu ukryť sa pred týmto bezútešným prostredím. Ale nikto nechodil. Začal oňuchávať okolie, keď tu zrazu ucítil ten čudný pach, ktorý už dôverne poznal. S ňufákom pritlačeným k zemi prepletal svojimi labkami rýchlejšie a rýchlejšie. Stále bol bližšie k čomusi, čo vnímal ako blažený pokoj. Jeho oči žiarili tmavočervenou žiarou, hoci on o tom nevedel. Zrazu videl jasnejšie ako kedykoľvek predtým, aj sluch sa mu zlepšil. Počul každé pohnutie lista vo vetre v okolí 300 metrov.
Jeho čuch ho dostal k nore, podobnej tej, na ktorú narazil predtým ako zajali jeho pána. Vyzeralo to skôr ako tunel v zmenšenom vydaní, akoby bol postavený priamo pre Dogyho. Vošiel dovnútra. Jeho zaprášená a mastná srsť sa jemne zježila. Niečo tajomné ho pobádalo aby išiel stále ďalej. Po pár metroch opatrnej chôdze sa zjavila jaskynná sieň s oslepujúcim svetlom. V strede tohto prírodného komplexu bol na podstavci z vápenca zdroj tejto žiary. Bol to obsidián, priesvitný ako tmavé sklo a veľký ako päsť malého chlapca. Žiara vychádzajúca z jeho útrob bola neskutočne biela, ako panenský alpský sneh. Dogy zakňučal a priblížil sa k tejto hornine. Ľahol si na studenú dlážku a ticho oddychoval. Zomieral. Zomieral nedočkavosťou, čo sa bude diať ďalej. Oslepujúce svetlo v jaskyni zhaslo. Pocítil jemné pichanie ihličiek vo svojom mozgu. „Dogy, dáme ti úlohu" ozval sa hlas v jeho hlave. "Keďže cestuješ s jedným, pre naše plány, veľmi dôležitým človekom, potrebujeme od teba aby si ho chránil. Vieme, že doteraz si ho ochraňoval ako normálny pes, lenže odteraz budeš niečo viac. Budeš mať schopnosť rozoznať nebezpečenstvo ešte skôr ako príde. Budeš odolný voči radiácii a budeš mať silu väčšiu ako pár zdatných mužov. Ďalšie schopnosti možno zistíš časom. Nie je už času na ďalšie rozpravy. Utekaj, tvoj pán je v nebezpečenstve..." Dogy sa zrazu prebudil v tmavej jaskyni. Jeho oči žiarili červenou žiarou a táto prenikavá žiara mu už ostala do konca života. Všade bola nepreniknuteľná tma. Začal sa vracať späť po svojom pachu. Na konci tunela už uvidel svetlo a potešil sa mu. Keď vyšiel von, bolo už ráno. Zrazu zacítil niečo, čo sa nedalo odignorovať. Nebezpečenstvo, ktoré hrozilo jeho pánovi Jodimu. Rozbehol sa ako o život.
Ťažké dni, časť 8
Prebral som sa ráno, mohlo byť tak okolo deviatej. Hodinky mi už dávno prestali chodiť a orientoval som sa podľa pachu raňajšieho blata. Z tej noci, čo sa stratil Dogy si veľa nespomínam, dokonca aj zbraň sa mi niekde stratila. Domáca pálenka starca mi riadne udrela do hlavy a do spevu mi teda nebolo. Nenávidel som, keď ma hneď za rána napínalo. Ťažko som sa pozviechal a snažil sa zaostriť. Zistil som, že som zašiel dosť hlboko do lesa, zaspal som v nejakej jame, ako chlapci za čias Druhej svetovej vojny. Ruky ma riadne oziabali, vybral som si rukavice, ktoré som si pribalil ešte v podzemí u Erika. Erik, spomenul som si naňho a na jeho ľudí, ktorých život závisel na vlásku, na mne. Jedinou záchranou som im bol ja. Vedel som od prvého okamihu, že to je samovražedná misia, ale čo je to za život na tejto pustatine? Tak aspoň pomôžem iným. Končiny, v ktorých sa nachádzalo vodu filtrujúce zariadenie, boli nielenže nebezpečné kvôli radiácii, ale aj kvôli zmutovaným zvieratám - hlavne tie divé svine mi robili starosti. K cieľu mi ostávalo už iba nejakých pár hodín cesty pešo. Les tu bol dosť hustý a tmavý. Ospalý som sa začal predierať húštím a snažil sa narobiť čo najmenej hluku. Nedarilo sa. Popadané konáriky mi praskali pod topánkami a vydávali rachot ako delobuchy. Niečo sa mihlo po mojej ľavej strane, bolo to veľmi rýchle, zachytil som iba tieň. Tep sa mi zrýchlil zo 60 na 130 rán za sekundu. 130 rán bičom, povedala by moja múdra babka. Nech je jej nukleárna zem ľahká. Začal som vnímať svoje dýchanie, aby som sa upokojil, a pokračoval som ďalej. Predral som sa cez to najväčšie húštie a vydral sa hore kopcom, kde už končila hranica lesa.
Tu sa mi naskytol pohľad na zrúcané mesto a ja som vedel, že niekde tu je cieľ mojej cesty. Už ho len nájsť. Je to ako hľadať stroj na filtráciu vody v kope ruín. Zišiel som z úpätia. Vzduch už nebolo cítiť po raňajšom blate, ale bolo v ňom cítiť niečo nezvyčajné. Spomínal som nedávno diviaky však? No, ten nezvyčajný puch, teda skôr smrad hnijúceho mäsa nebol z nich. Bol z rozkladajúcich sa tiel, po ktorých som práve chodil, teda skôr brodil sa v nich. Po členky v tom najhnusnejšom svinstve aké si viete predstaviť z toho, čo len nedávno chodilo po tomto zavšivavenom svete. Každou sekundou som mal pocit, že sa k týmto rozpadlíkom pridám. Bolo mi strašne zle. Stovky tiel sa prevaľovali sem a tam. V tom som si uvedomil jednu nie veľmi príjemnú vec, čo bola horšia ako to v čom som sa brodil. Niekto tu tie telá predsa musel nanosiť. Rany bičom sa ozvali, čím ďalej tým viac. Zrazu som cítil z každej strany pohľady, ktoré ma prepichovali ako klince. Snažil som sa čo najrýchlejšie vyplávať z toho svinstva. Prišiel som k ďalšej hranici, tentoraz z tiel. Prekročil som ju. Spoza jedného múra sa vynorilo ani nie 200 metrov odo mňa 6 postáv v otrhaných handrách a s primitívnymi oštepmi v rukách. Strhol som sa, vydesene som tam stál a nohy ma nie a nie poslúchnuť. Po pár sekundách sa mi podarilo prinútiť ich utekať. Utekal som o život. Strhol som to do centra ruín, kde som zbadal zbúraný domček. V ňom som už videl svoje útočisko. Zmýlil som sa. Akonáhle som vbehol dnu, nezbadal som na zemi slučku, ktorá sa stiahla hneď ako som na ňu stúpil. Svet sa mi obrátil hore nohami (doslovne). Najprv mi z batohu povypadávali drobnosti a potom sa skĺzol aj on. Začala sa mi točiť hlava a v pozadí som uvidel tých šesť postáv. Ešte stále mali na sebe oblečené otrhané handry. Predtým, ako mi jeden z nich zapichol oštep do hrude, som uvidel jeho smutný, ospravedlňujúci výraz. Mojou poslednou myšlienkou bola pasáž z Biblie z Evanjelia podľa Jána 12,24... Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.
Ťažké dni, časť 9
Boli to ťažké dni. Zo všetkých strán naňho prichádzali rôzne pachy aj nebezpečenstvá. Rozoznať to jediné nebezpečenstvo, v ktorom bol jeho pán, to nedokázal. Akoby ho niečo blokovalo. Skľučovalo ho to, ticho skuvíňal ako zbitý pes a plazil sa. Oči mal bez náznaku červenej žiary. V takej depresii a strachu nebol odkedy ho našiel, Jodyho chyteného v pasci.
Už to pomaly vzdával, chcel si len tak ľahnúť a pokúsiť sa zabudnúť. Okolo neho boli košaté stromy, ktorých končeky konárov boli zuhoľnatené. Bolo mu horúco, akoby bol vo vyhni toho najspodnejšieho pekla. Začal si vyhrabávať v zemi jamu aby sa trocha schladil. V tom sa mu vrátil čuch. 30 metrov od seba zacítil niečo z Jodyho. Už nekňučal, vrčal. Rozutekal sa tým smerom a zbadal na zemi ležať AK-48, ale pána nebolo nikde. Zreničky sa mu začínali zapaľovať červeným plameňom, jeho svaly naberali na hmotnosti a stával sa väčším. Po tejto zmene sa trochu upokojil. Porozhliadol sa po okolí. Nad sebou mal ohorené stromy, ich konáre boli už len sčerneté pahýle. V diaľke videl húštinu a nejakú jamu. V tom, akoby ste zapli svetlo, sa mu na zemi zjavili stopy žiariace fosforeskujúcou farbou. Ich jedinečný kód bol založený nielen na pachu, ale aj na vzorci chôdze. Teda až na ten trochu opilecký tanec. Nebolo pochýb, boli to stopy jeho pána. Pušku nechal puškou, a rozbehol sa po stope. Narazil na jamu, akoby rozrytú od diviakov. Aj tu boli stopy jeho pána. Dogy dvihol hlavu a všimol si, že Jody sa musel predierať cez tú najväčšiu húštinu. Zbadal, že sa húština asi 200 metrov naľavo trochu ustúpila, tak sa rozhodol obísť to. Prebehol tých 200 metrov ani nie za 10 sekúnd. Jeho svaly sa napínali v dokonalej harmónii s tlkotom srdca a poháňali tento stroj na zabíjanie. Cítil svojho pána čoraz intenzívnejšie, čo bolo horšie, cítil, že je vo veľkom nebezpečenstve. Pribehol až k okraju lesa, stopa už svietila oveľa intenzívnejšie. Vybehol z lesa a prebehol cez zvyšky ľudských ostatkov bez mihnutia papule. Ruiny mesta sa už halili do jemného šera. V diaľke ruín uvidel 6 otrhaných postáv ako stoja okolo niečoho čo viselo vo vzduchu.
Nabral som vedomie. Rana v hrudi bolela ako peklo poliate napalmom, so štipkou pepra. Divoch sa čudoval prečo sa mu nepodarilo zapichnúť mi oštep úplne. Ja som ďakoval Bohu a Erikovi za to, že som si mohol zobrať tú kevlarovú vestu. Oštep síce trocha vnikol medzi rebrá, ale zastavil sa tesne pred aortou. Divosi sa medzi sebou hádali v jazyku, ktorému som momentálne nerozumel. V hlave mi trešťalo a to kývanie zo strany na stranu mi tiež veľmi neprospievalo k rozmýšľaniu. Z čista jasna mi ( :) ) napadla myšlienka a v zlomku sekundy som si vybral spoza pása pištoľ, svojho požičaného glocka. To, čo sa udialo v nasledujúcich sekundách, sa nedá veľmi jasne opísať. Skôr, než som stihol namieriť, sa spoza mojich šiestich väzniteľov ozval hrôzostrašný rev, ktorý by rozplakal aj malé dieťa. Ako sa rozostúpili, aby sa pozreli čo to je za hrôzu, sa Dogy vrhol na prvého (toho ktorý ma prepichol). Preťal mu krčnú tepnu svojimi ostrými pazúrmi. Zem sa zaliala červenou farbou, a ako nebožtík klesal na zem, vypúšťal na ňu litre svojej životnej energie. Vlk sa odrazil ešte od padajúceho oštepára a vrhol sa po krku ďalšiemu, dvojmetrovému dlháňovi. Ten ani nestihol mrknúť okom a pol hrdla mu už viselo z Dogyho papule. Tretia a posledná obeť, keďže ostatní sa rozutekali na všetky ešte existujúce svetové strany, sa potkla pri cúvaní. Taký des v očiach ste mohli vidieť... Vlastne ste ho nikde nemohli vidieť. Dogy sa ani nepokúšal prenasledovať ďalších troch. Pozrel sa na mňa, jeho spaľujúce oči sa pozreli na mňa, a vtedy som pochopil. Pochopil som, že jediná bytosť, na ktorú sa môžem spoľahnúť na tomto svete, je on a dal som mu jasne najavo, že on môže taktiež spoliehať na mňa. Bez toho, aby som mu musel ukázať čo má urobiť, vyskočil do výšky kde som mal nohy, a jedným šľahnutím laby prerezal oceľové lano, ktorým som bol priviazaný. Pád bol dosť bolestivý, ale pozviechal som sa a vytrhol som si oštep z hrude. Rana krvácala len mierne, našťastie ju netrebalo šiť. Pohladil som Dogyho za ušami a s bolesťou v nohách som si pozbieral batoh a veci z neho. „Poď kamarát, musíme si nájsť nejaký úkryt. Dnes to vyzerá na dosť nebezpečnú noc". Ešte raz som ho potľapkal, on trochu zakňučal, a spolu sme sa vybrali do už tmavého šíreho neznáma.
Ťažké dni, časť 10
Spomínal som, že to vyzerá na nebezpečnú noc ? Nevyzeralo, ono to bola fakt nebezpečná noc. Našli sme si celkom útulný prístrešok. Vyzeralo to ako stará kaviareň na kraji cesty so starými červenými sedačkami, ktoré boli zošúchané na nepoznanie. Pult bol zahádzaný zhrdzavenými konzervami, samozrejme všetky boli otvorené a vyjedené. Keď som sa tak pozeral na tie konzervy, ozval sa žalúdok, tak som neváhal a hneď siahol do vaku. Vybral som dve konzervy s tuniakom. Otvoril som ich a jednu som dal na zem k Dogymu. Potešil sa a oblizol mi ruku na znak vďaky. Tuniaka som si vyberal svojimi špinavými rukami, prvú dávku som si kráľovsky vychutnal. Ďalšie som už len hltavo vyjedal. Nakoniec som len pretočil konzervu hore dnom a nechal stiecť šťavu dole vyhladovaným krkom. Pozrel som na Dogyho a rozmýšľal ako mohol získať svoje schopnosti. Keď som ho našiel, žiadne z nich nejavil, takže ich musel získať niekedy nedávno. Viac dovnútra kaviarne som objavil špajzu, ktorej zadná časť bola rozbitá. Tak som sa vrátil do kaviarenskej časti a povytrhával dosky z ešte stojacich stolov. Poodnášal som ich do špajze a pevne som zadebnil deravú stenu. Dogy si zatiaľ našiel príjemnú polohu v rohu a už ticho oddychoval. Vedel som ale že nespí, len relaxuje, a ostražito sleduje všetko naokolo. Po dobre vykonanej práci som zacítil niečo teplé na hrudi. Bol som v tom, že krvácanie už nepríde, ale keď niekto namáha svoje srdce, tak sa rany veľmi nezahoja. Sadol som si na jednu červenú zošúchanú sedačku a pomaly som sa začal zobliekať. Košeľa ešte išla v pohode, ale keď som si dával dolu kevlar, strašne to bolelo a pálilo. Už zaschnutá krv sa mi prilepila na pokožku. Veľmi opatrne som svoju zničenú vestu začal strhávať. Toto už nebola bolesť, ale agónia. Rana bola zapálená a začal sa mi tvoriť aj hnis. Zapáchalo to statočne. Pozbieral som ešte posledné sily a išiel si v batohu nájsť nejakú ihlu a niť. Potreboval som to urgentne zašiť. Prišiel som do nášho opraveného spacieho brlohu a vtedy to na mňa prišlo. Zatočila sa mi hlava a zapotácal som sa. Posledné čo moje vedomie zachytilo bolo ako sa ku mne blíži Dogy.
Ako tak Dogy ležal v kúte a relaxoval, vedel, že niečo s jeho pánom nie je v poriadku. Jeho pud, iných pud sebazáchovy, mu niečo našepkával, ale on vyčkával. Naberal vnútornú silu. Ako uvidel svojho pána vchádzať do ich brlohu, obnaženého do pol pása, uvidel jeho ranu. Vedel že je zle, a že musí čo najskôr niečo urobiť. Ako sa pán sklátil na zem, Dogy vyskočil a zaštekal. Jeho oči nabrali nádych červenej farby. Podišiel k ležiacej kôpke zomierajúceho nešťastia a začal mu olizovať ranu. Vedel, že to nepomôže, ale aspoň sa to krvácanie spomalí. Keď niečo veľmi rýchlo nespraví, Jody zomrie. Nádych červenej farby v jeho očiach sa zmenili na tmavobordovú. Dogy vybehol von, nebolo vidno ani na päť krokov, ale on vedel presne kam sa má vydať...
Ťažké dni, časť 11
Dogy naberal rýchlosť, každým dotykom svojich láb sa zabáral do zvlhnutej rádioaktívnej hliny. Kľučkoval medzi zrúcaninami a dával si pozor na pasce, ktoré tu boli na každom kroku. Ako vyšiel z mesta, nabral smer močarísk. Vlastne to ani neboli močariská, zapáchalo to tu rádioaktivitou a jedovaté žaby so šiestimi očami tu boli na bežnom dennom poriadku. Ešteže bola noc. Bažiny ústili do jedného veľkého jazera. Jeho okraje pokrývali zhnednuté hnijúce riasy. Pokojnú hladinu jazera narúšalo občasné praskanie bubliniek na jeho povrchu. Tie bublinky vytváralo niečo mohutné, čo sa práve začalo vynárať pri okraja jazera, práve pri mieste kadiaľ utekal Dogy. Veľké chápadlo dopadlo tesne pred neho, zotrvačnosť mu dala zabrať, a ledva to ako tak ubrzdil. Sliz z chápadla mu začal stekať po labách. Snažil sa toto trojmetrové chápadlo preskočiť, ale zozadu ho zrazilo na zem ďalšie, ktoré si vôbec nevšimol. Dogy oťapený od nárazu živej, stokilovej váhy sa pozviechal a otriasol. Chápadlo zaútočilo znovu a dopadlo na bažinatú zeminu, kde pred chvíľou ešte ležal Dogy. Zem sa až zatriasla. Dogy mu teraz stál na prvom chápadle. Zhodnotil situáciu a radšej začal utekať kade ľahšie. Vedel totiž, že nemá šancu proti tomu monštru, aj napriek svojim schopnostiam. Múdrejší ustúpi a Dogy ustúpil. Ešte na okraji jazera, už z bezpečnej diaľky, sa obzrel a videl mohutný hrb niečoho, čo sa práve vnáralo do sčernetej smrteľnej kvapaliny. Odfrkol si ako kôň, čím naznačil znechutenie nad ním a pomyslel si: "už čoskoro to dokončíme, haf...".
Starec sa prebudil. Mladík ,s ktorým pil včera, tam už nebol. Vyšiel zo sakristie, kostol bol ako vždy prázdny, ale svetla už bolo trochu viac. V tom zbadal, že dvere do kostola sú pootvorené. Zľakol sa a nabil svoju zbraň. V tom pri spovednici, ktorá sa nachádzala oproti sakristii len bola trochu v zákryte lavíc, sa ozvalo kňučanie. Starec so zbraňou namierenou pred seba, opatrne prestúpil polorozpadnutú sochu, ktorá mu stála v ceste. Ako išiel bližšie k spovednici, tak sa mu v zornom uhli začal objavovať najprv chvost a potom celý pes. Bol dobitý, ale vyzeral, že silu ešte má. Dedo vycítil, že mu od neho nič nehrozí, dokonca mal veľmi silný pocit, že tento pes ho niekde volá. Kňučanie ustalo ako sa uvideli a Dogy vyskočil na všetky štyri laby. Trochu zakrútil chvostom, prijal kúsok sušeného mäsa, ktoré mu podal starec a zaštekal. Volal ho aby s ním išiel, jeho pán je v smrteľnom nebezpečenstve. V polomrákotách som zbadal ako sa nado mnou skláňa nejaká postava. Mal som pocit ako mi niekto viackrát vráža niečo ostré do hrude. Neprekonateľná bolesť mi spaľovala myseľ a ja som sa znova ponoril do ešte hlbšieho spánku. Snívalo sa mi, že počujem neurčité výstrely a zúrivý štekot nejakého psa. Dokonca, že náš úkryt horí. Bezvládnosť bola odzbrojujúca. Neschopnosť pohnúť sa bola ako jed, ktorý sa nedá vysať.
Ťažké dni, časť 12
Prebudil som sa. Hlava mi trešťala ako padajúci ružový porcelán. Ohmatal som si hruď v mieste zranenia. Mal som ju obviazanú, kupodivu čistými obväzmi. Zrak som mal rozostrený a trvalo mi dlhých päť minút než som vedel zaostriť. To, že horí, som si uvedomil až teraz, našťastie to bol len neďaleký ohník, ktorý ma mal zahrievať. Nejaká dobrá duša sa o mňa postarala. Musel som zistiť kto to bol. Chcel som sa postaviť ale nepredstaviteľná bolesť mi vystrelila z hrude až do hlavy. Biely obväz sa začal meniť na červený. Od srdca mi krvácalo a krv mi stekala až na ruku. Vedel som ale, že to prežijem. Toľko som toho už prežil, tak snáď jeden oštep ma nesprovodí z tohto sveta. Ťažko som oddychoval, keď v tom vbehol dovnútra Dogy. Celý šťastný, že ma vidí živého a pri vedomí. Od toľkej lásky mi oblízal tvár. Jeho studený rapľavý jazyk mi urobil celkom dobre. Pokúsil som sa posadiť, to mi aspoň ako tak išlo. Oprel som sa o chladnú stenu, to mi urobilo tiež dobre na moje rozhorúčené telo. Poškrabkal som Dogyho za uchom, tak ako to mal rád. On sa striasol a vybehol zasa von. Vedľa svojho provizórneho lôžka som uvidel nádobu s vodou. Bolo mi jedno či je pitná alebo nie. Slopal som z nej akoby som to nerobil už celý týždeň. Vedel som, že je to plytvanie. Odhodil som prázdnu nádobu do kúta, tá pristála hore dnom skoro bez zvuku. Teraz mi neostávalo nič iné len čakať. Čakať na to, čo sa stane s mojim biednym životom. Ani neviem ako a viečka mi oťaželi a ja som zaspal.
Spal som tuho, pretože keď som sa prebudil oproti mne sedel opretý starec. Starec z kostola, s ktorým som popíjal len nedávno. Tiež trochu podriemkaval, ale hneď ako som sa pohol, prebudil sa aj on. Potichu, bez najmenšieho náznaku emócie, ukázal na moju hruď: „To nebolo najmúdrejšie, skontroloval som Ti stehy kým si driemal a našťastie si si ich nepretrhol." Natiahol sa ako mačka, popraskali mu všetky stavce v chrbtici. Spoza chrbta si vytiahol lapošku, otvoril ju, odpil si dúšok, dva, a podával mi ju: „Daj si, pomáha pri liečení rán. Nielen tých povrchových." Uškrnul sa a potešil sa, keď som prebral z rúk štafetu, s ktorou trebalo dobehnúť do konca. „Vieš chlapče, pozdával si sa mi už hneď od prvej chvíle keď si vošiel do toho kostola. Vedel som, že si niečím výnimočný. Nemyslím teraz tvoje schopnosti behať hore dole po radiačnom území ako chlapec po ihrisku. Myslím to, čo máš vnútri. Keď taký ostaneš a nezmení ťa niečo, určite si ťa povolá sám najvyšší. Za mojich mladých dní sa mu hovorilo Boh. Teraz ani neviem či ešte existuje niekto kto v neho verí, okrem mňa." Vystrel ruku, znamenie že už mu mám vrátiť jeho liečebný nektár. Našťastie ho nebolo dosť na to aby sa opakovala nedávna noc z ktorej si sotva niečo pamätám. Zalesklo sa mu v očiach, mal som dojem že to je len odlesk ohňa na jeho ošľahanej tvári. Nebol. On plakal. Neviem prečo plakal. Nechcel som sa vypytovať, radšej som mlčal. Obaja zahľadený do ohňa sme mlčali. "Ďakujem", povedal som zachrípnutým hlasom. On stále hľadiac do ohňa len prikývol a dal si ďalší dúšok. "Ani neviem tvoje meno, mohol by si mi ho prezradiť?". Pozrel sa na mňa spýtavým pohľadom, premeral si ma a odpovedal: "Slon". Nemohol mu ujsť môj úškrn. "Nesmej sa", precedil cez zuby. Za starých čias ma volali Thomas. Ale staré časy sú staré časy, veď nikto už nepoužíva tie mená, aspoň nikoho nepoznám. Tú prezývku som získal od starého kamoša. Pretože mi raz povedal že som ako letisko. Tak odvtedy som Slon." Čumel som naňho ako na zjavenie, netušil som čo má spoločné letisko so slonmi. Jeho čeľusť prežúvala, boky tváre sa mu predúvali ako prežúval a snažil sa upokojiť svoju prchkú výbušnú povahu. Čakal som kedy už na mňa vybehne a skríkne, nestalo sa tak. "Rozpoviem ti jeden príbeh, je to príbeh so šťastným začiatkom. Je to príbeh z roku 2022. Vtedy ešte nikto netušil čo nás bude čakať."
Ťažké dni, časť 13
Už neplakal iba on, ale aj ja. Dokonca sa mi zdalo, že aj Dogyho kňučanie mi znie ako plač. Príbeh ktorý mi rozpovedal bol naozaj smutný. Sedeli sme len tak ticho a s vlhkými očami hľadeli do ohňa. "Mám síce len 29 rokov, ale nič také som nezažil. Veď je aj iná doba", precedil som cez zuby. Bundu som si pritiahol viac k telu, pretože mi bolo chladno. So starcom sa mi dobre rozprávalo, cítil som, že sme si veľmi podobný. Pri ňom som nevnímal starosti a akoby tam vonku neexistovalo žiadne nebezpečenstvo, žiadne povinnosti. Ale táto idylická chvíľka ma hneď opustila keď som si spomenul na svoju neodkladnú úlohu. Trebalo mi nájsť zariadenie po ktoré ma sem poslali. Pozrel som na Dogyho, potom na starca. Obaja mi pohľad opätovali. Vtedy mi došlo že nebyť ich dvoch tak by som bol sviečkovou na niekoho tanieri.
Starec si poutieral mokrú tvár a prevrátil už prázdnu nádobu ktorá sa odkotúľala do kúta. Pozrel na mňa potmehúdskym pohľadom a povedal: "vieš, na môj vek mi už môže byť ľahostajné čo sa komu stane, ale tebe...tebe som pomohol pretože sa mi podobáš, hlavne mi pripomínaš mňa v tvojom veku. Preto ti pomôžem nájsť to zariadenie." Preľaknuto som naňho pozrel, veď som mu nepovedal o mojej púti nič, ale jeho pohľad ma upokojil a vedel som že to myslí úprimne. Ozvala sa moja rana po oštepe, pošúchal som si boľavé miesto a snažil sa postaviť. Tentoraz sa mi to podarilo a ja som si mohol ponaťahovať nohy. Vybral som sa von trochu nabrať čerstvého vzduchu do pľúc, ale veľmi som si ho neužil, bol cítiť zatuchlinou. Aj tak som sa zhlboka nadýchol, pomaličky aby ma nepichali pľúca. O chvíľku sa ku mne pridal aj Dogy, postavil sa vedľa mňa a prezeral si ma svojim spýtavým pohľadom. "Neboj chlapče, za chvíľu vyrazíme. Náš cieľ už nie je ďaleko. Najprv sa ale vyspíme aby sme nabrali trochu síl." Vrátil som sa do nášho skromného príbytku kde som si ľahol na svoje lôžko, ktoré už stihlo vychladnúť. Snažil som sa ponoriť do hlbokého spánku, ale ten neprichádzal. Trochu mi vadilo aj monotónne chrápanie starca ktorý už odfukoval vo svojom rohu. Dogy sa pritúlil ku mne tak ako som ho to naučil ešte zamlada, takto sme sa navzájom zohrievali. Spali sme približne takých 5 hodín kým sa nezačalo rozvidnievať. Starec si privstal a začal pripravovať výdatné raňajky. Vybral zo svojho batohu konzervu s bôbmi. Vylial to do hliníkového pohára a začal tú masu ohrievať na uhlíkoch zo včerajšieho ohňa. Potom ako uvidel že sa začínajú tvoriť bublinky na našej poživni odlial polovicu obsahu do mojej misky a začali sme pomaly raňajkovať. Bol som veľmi hladný, ale vedel som že hltavo sa mi neoplatí jesť a že by to urobilo viac škody ako úžitku. Tretinu výživného jedla som nechal Dogymu, nech aj on má niečo teplé v žalúdku. Potom som povytieral svoju misku dočista. Poďakoval som sa starcovi a začal si baliť svoje veci. Vonku už bolo vidno bielu oblohu čo značilo, že je už najvyšší čas vydať sa na našu púť. Len ja, starec a pes...
Ťažké dni, časť 14
Ja, starec a pes sme putovali po pustatine pretkanej samou burinou a sem tam oschnutými kríkmi. Ráz krajiny bol poznačený nukleárnou zimou čo sa odzrkadľovalo na ihličnatých stromoch videných na obzore, ktoré vyzerali ako smutné pahýle. Cestička po ktorej sme kráčali bola vychodená divou zverou ktorá prežila v tejto divokej krajine. Pôvod zveri som nedokázal určiť, keďže stopy boli rozmazané a vietor väčšinu z nich zavial. Nevedeli sme čo môžeme očakávať. Starec vykračoval vpredu, vyzeral že nemá žiaden strach. Ani únava na ňom nebola badať. Dogy sa držal pri mne, uši mal nastražené.
Po hodinke cesty sme došli na hrebeň, pod nami sa rozprestierala jasná krajina plná polí, každé pole bolo plné zlatých klasov obilniny ktorú som nevedel identifikovať. "Vitaj u nás", povedal starec keď videl môj údiv. Nikdy som nič také nevidel. Myslel som si, že pôda na celej zemi je neúrodná a tento výjav mi to vyvrátil. Vyhŕkli mi slzy z dojatia. Predsa len je nádej. "Vy...", vydralo sa mi z hrdla, prehltol som knedlík ktorý som mal v hrdle. "Vy...,vy....toto,....", nedokázal som nájsť slová. "Som tunajší starejší, pomáham tu ľudom. Žijeme tu všetci v harmónii, nikto sa nad nikoho nepovyšuje", starec si odpľul. "A ako som spomínal, viem že potrebuješ to naše zariadenie, a mám pre teba dobrú správu", starec sa na mňa spýtavo zahľadel. "Čo sa deje, ty si nespomínaš ?". Ja som sa naňho pozrel a objal ho..."už si spomínam, otec". Dlhšie sme takto stáli v objatí. "Myslel som, že si nespomenieš. Bol si síce ešte mladý keď som ťa dal do opatere tej starenke, ale to je na iné rozprávanie." Vydali sme sa pomaly dole kopcom a prechádzali sme popri poliach. Nikoho sme nestretli ale na zátylku som cítil pohľady a Dogy bol tiež celý nesvoj, oči mu planuly zlovestnou červenou farbou. "Utíš si toho psa", povedal otec, "si tu so mnou, nikto vám nič nespraví". Hneď ako to dopovedal sa z obilia vynorilo zo 20 zamaskovaných ľudí mohutnejšieho vzrastu. Namakaní svalnáči sa zomkli okolo nás a s nedôverou v očiach na mňa a vrčiaceho Dogyho zazerali. Mali na sebe staršie vojenské maskáče púštno-zelenej farby. Zbrane mali rôzne od nožov po zbrane, ktoré som nepoznal, ale vyzerali že by vedeli spraviť neplechu. Otec sa ozval svojim zachrípnutým hlasom: "ukľudnite sa, je tu so mnou". Z kruhu popošiel dopredu najmenší zo svalnáčov s baretkou nasadenou našikmo ako to zvykli mať červené barety. "Starec, nepleť sa do toho, vieme prečo prišiel tento tu, rada starších si s ním chce pohovoriť." Ja som radšej len nemo počúval ich rozhovor a neplietol som sa do toho. Starec a bareťák popodišli ďalej aby mali súkromie a hádali sa tam asi 15 minút. Nakoniec otec prišiel ku mne a pošepol mi: "neboj sa, len rob čo ti povedia, ja to vybavím". Dogymu som prikázal aby neurobil žiadnu hlúposť a nech nikoho nenapadne. Pohli sme sa smerom ďalej akým sme sa vybrali s otcom a išli sme takú dobrú pol hodinku kým sme nenarazili na nenápadnú maličkú chatku. Všetci do nej vošli a dvaja svalnáči sa pustili do odťahovania starej skrine. Pod ňou sa nachádzal kovový široký poklop. Otvorili ho a začali sme zliezať do podzemia.
Ťažké dni, časť 15
Schody do podzemia boli strmé a šmykľavé. Zobral som Dogyho na ruky, chodenie po strmých schodoch mu veľmi nešlo. Počas chodenia mi oblizoval ucho, uškŕňal som sa ako to šteklilo. Po okrajoch schodiska bolo zapichnutých pár fakieľ ktoré horeli matným svetlom. Masa ľudí sa hrnula dolu, väčšina sa rozprávala o večeri, na ktorú sa tešili. Kto by sa netešil, aj mne už škvŕkalo v bruchu a ako spomínali dnešné menu, hamburger s hranolkami, tak aj slinky sa mi zbiehali. Otec sa držal blízko ale nepreriekol ani slova. Strach som nemal, ale divný pocit z toho miesta tu bol. Po sedemnástom schode sme sa dostali do okachličkovanej chodby. Po pravej strane sa vo výklenku, ktorý nepasoval do tohto priestoru, nachádzalo stanovisko stráží. Bolo vybavené plochými monitormi, na ktorých bežali rôzne výstupy z kamier rozmiestnených ktovie kde. Chodba bola osvetlená červeným svetlom, ktoré sa zvyklo používať v tmavých komorách pri vyvolávaní fotiek v dávnych časoch. Prešli sme popri strážnici a po pár krokoch otvoril veliteľ jednotky dvojité lietajúce dvere na konci chodby. Vošli sme do spojovacej chodby v tvare šesťuholníka, na každej strane boli dvere rôznej farby. Ku každým dverám sa postavil jeden vojak a stláčali kľučky v divnej harmónii. V tom sa v strede miestnosti otvorili tajné dvere ktoré viedli zasa ktovie kam. Za dverami bol rebrík. Niesť Dogyho dolu rebríkom nebolo nič ľahké ale zvládli sme to a ocitli sme sa v ďalšej temnej chodbe s rúrami rôznych rozmerov.
Ani neviem ako sme prešli tým bludiskom až sme sa dostali do veľkej jedálne kde bolo odhadom asi sto ľudí. Hučalo tam ako vo včelom úle. Pár ľudí pozrelo našim smerom, ale boli to len zvedavé znudené pohľady. Po chvíľke sa už venovali svojim hamburgerom s hranolkami. Veľká skupina vojakov sa od nás odpojila s úmyslom konečne sa najesť. Ja s Dogym, Otec a veliteľ sme pokračovali cez jedáleň až ku ťažkým zeleným dverám nad ktorými bol nápis "Nezamestnaným vstup zakázaný", uškrnul som sa a vošiel som dnu. Spleťou chodieb sme prechádzali popri rôznych miestnostiach ktoré vyzerali ako ubytovacie jednotky, ako som tak do nich nakúkal tak boli celkom slušne vybavené. Prechádzali sme popri posledných dverách do jednej z nich keď tu zrazu z dverí vyšla krásna žena. Teda až taká krásna na prvý pohľad nevyzerala keďže mala na sebe tmavosivú maskáčovú uniformu so spleťou trávy povešanými kade tade, ako zvyknú mávať snipri, ale mne sa páčila. Tvár mala zafúľanú nejakou tmavozelenou farbou s kúskami hnedej a sivej, ďalšie maskovanie. Na pleci sa jej hompáľala ruská sniperka dragunov. Ale to všetko som nejako nevnímal. Veď spoza tej špiny na mňa hľadeli tie najkrajšie tmavozelené oči aké som kedy videl. Naše pohľady sa stretli a,... bola to láska na prvý pohľad. Ona môj pohľad opätovala a obaja sme vedeli to isté. Otcovmu oku to samozrejme neuniklo a pošepol mi "to je Kate, zoznámim ťa s ňou neskôr, teraz ide na misiu, ide za nami zahladiť stopy". Pokračovali sme ďalej chodbou ale ja som už nevnímal nič, myslel som len na Kate.
Ťažké dni, časť 16
Poupratovala za sebou ako vždy keď išla na nejakú misiu. Vyšla zo svojho pelecha a vydala sa smerom k východu. Rada jej väčšinou dovoľovala potuľovať sa jej vlastnými chodníčkami, ale sem tam jej dávali svoje rozkazy. Nemala to rada, radšej si robila veci po svojom. Rovnosť medzi ľudmi, každý s každým si mal byť rovný, to bola jej dogma. Mala rada keď "ten druhý" urobil niečo bez toho aby mu to bolo nutné prikázať, prípadne ho k tomu postrčiť. Presne ako on, vycítila to z neho hneď ako ho uvidela. Trochu vyplašeného, ale mužného, statného, svojského, jeho. Pre ostatné bežné ženy by ostal bez povšimnutia, ale nie pre Kate. Aj napriek vzdialenosti ktorú medzi sebou v čase prvého kontaktu mali to medzi nimi "zaiskrilo". Dogymu sa zježili chlpy na hlave a aj matnú červeň v jeho očiach bolo badať. Klusal popri Jodym nehlučne a tiež si neprestal všímať Kate, síce s vyplazeným jazykom, ale to bolo z tepla ktoré tu dole bolo. Kate sa zahľadela do Jodyho očí iba na chvíľu. Potom odbočila do servisného východu a stratila sa mu. Ale vedela, vlastne obaja vedeli že sa nevideli posledný krát. Cítili to, čo cíti strom keď mu vietor čechrá listy.
Vyšla po rebríku a odvalila poklop. Slnko svietilo spoza hustých ďaždových mrakov. Vidieť ho nebolo, ale oslepovalo. Zavrela a zakryla poklop a pomaly sa vydala smerom ktorým prišla čakaná návšteva a pratala za nimi ako nejaká upratovačka. Postupne zakrývala ich stopy, až sa dostala k mestu kde sa odohral súboj v ktorom Jody skoro naveky stratil možnosť stretnúť ju. Ruiny mestečka boli ešte stále tiché a prázdne, tak ako pred pár dňami. Našla aj miesto kde sa odohral súboj na život a na smrť, kde Jody visel so zapichnutým oštepom v hrudi. Ale ten súboj sa odohral skôr na smrť, smrť šiestich divochov. Zem bola posiata krvou stmavnutou ako prezreté čerešne. Telá tu už neboli, predpokladala že si ich už porozoberali ďalší divosi aby si mohli pochutnať na ich súkmeňovcoch. Pobrala sa ďalej a hľadala v domčekoch nejakú skrýš. Už sa stmievalo a ona už nechcela riskovať pochod tmou po pustatine. Našla presne ten príbitok v ktorom sa z rán vystrábil Jody, dokonca uvidela v rohu jednej miestnosti pár roztrhnutých bandáží presiaknutých krvou. V ďalšej miestnosti bol ešte starý zhnednutý matrac, ale vždy lepšie ako studená zem. Ľahla si naňho aby si trochu odpočinula a nabrala silu na raňajší návrat. Celkom sa tešila, že sa zasa stretne "akože" náhodne s Jodym. Oťažené viečka jej spadli hneď ako akcie Applu. Niečo sa jej ešte marilo, že počuje nejaký šramot, ale zdalo sa jej to také vzdielené. Aj keby to bolo neviemaké nebezpečenstvo (čo vás moji milí čitatelia môžem ubezpečiť, že to bolo nebezpečenstvo veľmi veľké) tak by sa jej tie viečka nie a nie otvoriť.
Tlupa asi tuctu divochov sa plazilo nocou. Boli nadržaný ako stepné veveričky a Kate už videli od lesa. Čudovali sa, že je taká neopatrná. Veď výstroj mala ako tý ľudia ktorých sa vždy báli. Obkľúčili domček, dovnútra vchádzali po jednom a ich oči zvyknuté na tmu videli každý obrys nábytku, steny či dverí vovnútri. V jednej miestnosti ju uvideli a zaradovali sa. Ležala tam a spala ako spiaca princezná.
Ťažké dni, časť 17
Kate precitla na to, že sa hýbe. Niečo ju ťahalo za ramená a bezvládne nohy sa jej šúchaly po popraskanej vysušenej zemi. Nič nevidela pretože cez hlavu mala prevesené nejaké vrece. Nevedela sa ani pohnúť, zviazané ruky aj nohy mala stuhnuté od káblov ktoré ju zväzovali. Počula nejaké tlmené hlasy a cez kuklu, ktorá bola provizórne vyrobená z nejakej starej čiernej plátenej handry, presvitalo svetlo. Spomenula si, že zaspala ako po vášnivej noci prebojovanej s nepriateľom v zákopoch. Nikdy sa jej to nestalo, takže predpokladala, že to museli byť veďľajšie účinky radiácie. Jej hebká pleť sa leskla potom. Kvapky padali dole na sinavú popraskanú pôdu a tráva,ktorá tam poskromne rástla, bola rada aj za takúto vlahu. "Tak takto mám skončiť ?", pomyslela si Kate. Vyhŕkla jej slza, pomyslela si koľko toho chcela ešte prežiť, čo všetko pekného mohli prežiť s Jodym, v tomto neútešnom svete. Dokonca si ich predstavovala ako rodinu. S jedným,...nie, dvoma deťmi. Sen s deťmi pobehujúcimi po zelenej lúke prerušil bolestný náraz nohy na ostrý kameň. Jednu topánku už stratila dávnejšie a odratá zakrvavená noha ju bolela čím ďalej tým viac.
Nevedel koľko je hodín, v podzemí sa to dosť ťažko odhadovalo, ale Jody vstal aj tak. Zaspátý, strapatý a z úst mu páchlo ako starému psovi. Odišiel sa opláchnuť do veľkej spoločnej kúpelne ktorú tu mali všetci obyvatelia. Umývadlá rozmiestnené vedľa seba boli viac žlté ako biele. Pozrel sa do prasknutého zrkadla na svoju strhanú tvár. Keby sa nepoznal, určite by vytasil zbraň na toho netvora čo sa objavil pred ním v zrkadle. Prehrabol si rukou svoje husté vlasy a pobral sa ešte ľahnúť si do svojej vychladnutej postele. Dogy pokojne ležal na svojom mieste, niečo sa mu asi snívalo lebo mu sem tam laba skákala ako keby behal. Zatvoril oči, nestihol ani nabehnúť do REM spánkového režimu keď v tom sa vráta do jeho izby rozleteli. V nich stál vystrašený veliteľ: "Poď rýchle do jedálne, niečo sa stalo Kate".
Vyletel som z postele ako šíp. Tak som sa ponáhľal, že som si skoro zabudol obliecť nohavice. To som napravil a obliekol som si svoje obľúbené (síce aj jediné) nohavice. Kopol som jemne do Dogyho bosou nohou. Ten sa na mňa zalepenými očami pozrel a zabručal, ale vstal a nasledoval ma klusavým tempom do jedálne. Tam boli už zoradený všetci bojaschopný muži, ženy, dokonca aj deti. Tých pár elitných "vojakov" čo nás pred pár dňami našli boli už v plnej výzbroji. Muselo sa stať niečo vážne. Veliteľ ma zbadal: "konečne si tu, takže sme všetci a môžme začať s brífingom". Po dvoch dňoch čo sa neukázala Kate, čo ako vieme sa ešte nikdy nestalo, sme za ňou vyslali dron. Preletel celú trasu ale nevideli sme nič, iba nejaké odľahlé mestečko. Tak sme ho poslali ešte ďalej na východ kde sme mali do činenia s hordou divochov." Veliteľ si odkašlal a súcitne sa pozrel na mňa, potom na ostatných a riekol: "Bohužiaľ, našli sme tam jednu stopu, jej topánku a stopy ako bolo niečo ťahané po zemi. Ďalej už dron nemal energiu na návrat tak sme ho privolali späť, nech sa dobije." Po oznámení, že Kate sa stratila to začalo v jedálni šumieť ako v hniezde sršňov. "Ukludnite sa prosím", utišoval ich Veliteľ, "ideme podniknúť výpravu na záchranu Kate, ale ako viete divosi v tom regióne kde sme túto topánku našli sú vo veľmi veľkej prevahe. Takže potrebujeme všetkých bojaschopných." Jody už ho ani nepočúval a rozmýšlal. "Jody, teba s Dogym budeme tiež potrebovať. Toto bude boj na život a na smrť, nepôjde len o záchranu Kate, ale aj o vyhladenie divochov. Už nám došla trpezlivosť", rozhorčoval sa Veliteľ a celá jedáleň s ním len súhlasila. Veliteľ dvihol ruku, aby sa upokojili a povedal, "odchod za 30 minút. Zoberte si všetky zbrane, muníciu, všetko čo unesiete. Toto je naša VOJNA". V jedálni to hučalo, každý sa predieral do svojej cely aby si mohol pobaliť. Veliteľ kývol na Jodyho aby ho nasledoval.